Návrat do reality: Dlh niektorých krajín vyzerá neudržateľne

, The Economist Foto: SITA

Ekonomiky zachraňovaných krajín sa začali znova zasekávať. ECB je pripravená urobiť čokoľvek, aby udržala eurozónu pohromade.

Na začiatku roka všetko vyzeralo ružovejšie. V apríli, len dva roky po tom, čo bolo Grécko vystavené najväčšej reštrukturalizácii verejného dlhu v histórii, si opäť prišlo na trh pre peniaze a získalo 3 miliardy eur v päťročných dlhopisoch s výnosom nižším ako 5 %. V júni sa ich desaťročné dlhopisy predávali s výnosom nižším ako 6 % a španielski spolu s talianskymi kolegami išli do podobných dlhopisov ešte s menším výnosom.

Príjemná ilúzia o zlepšujúcej sa situácii vyletela definitívne oknom pri globálnych výpredajoch 15. a 16. októbra. Výnosy gréckych štátnych dlhopisov prekročili 9 %, spread medzi výnosmi nemeckých dlhopisov a tých problematických sa rozšíril. Aj výnos korporátnych dlhopisov ostro vyskočil. Časť rastu môžeme prisudzovať zužujúcej sa likvidite na trhu dlhopisov. Bez ohľadu na sadzbu, aj tieto problematické krajiny dosiahli určitú pevnú pôdu pod svojimi roztrasenými nohami. Najmä v oblasti korporátnych dlhopisov, ktoré ťažia aj z informácií, že ECB zvažuje ich nákup vo svojom pláne nákupu aktív.

Obavy, že spomaľujúci rast v eurozóne bude mať značný vplyv na svetovú ekonomiku, rastú. Deflácia, ktorá robí dlhy horšie započítateľné, sa udomácňuje v týchto problematických ekonomikách a hrozí, že postihne eurozónu ako celok. Viera v to, že ECB bude schopná urobiť niečo v oboch problémoch má klesajúcu trajektóriu.

Vedenie ECB

Medzi rokmi 2007 a ​​2013 pomer vládneho dlhu k HDP v eurozóne vzrástol z 66 % na 93 %. Vrchol bol dramatickejší na periférii. V Grécku pomer vystúpil až na 175 % a v Portugalsku sa v podstate zdvojnásobil na 129 %. Vysoký štátny dlh nevyhnutne nelimituje hospodársky rast. Ale s tým, ako vzrastú výnosy dlhopisov, stáva sa obsluha štátneho dlhu čoraz zložitejšia. Taliansko s tretím najväčším objemom štátneho dlhu na svete, má každoročne obavy o to, ako ten daný rok obsluhu dlhu ufinancuje. Podľa odhadov Moody’s bude musieť Taliansko nájsť financovanie v objeme okolo 470 miliárd eur, čo predstavuje približne tretinu jej HDP. Nároky na financovanie ostatných krajín s problémami nie sú tak drastické, ale stále sú vysoké.

Komerčný sektor tiež robí mnohým vrásky na čele. Firmy zvyčajne majú problémy rásť, investovať a viažu bankový kapitál, ktorý by v prípade lepších firiem mohol pracovať. Celkový obraz však nie je až natoľko ponurý. Napriek problémom s talianskym štátnym dlhom, talianske rodiny dlhujú menej ako tie nemecké a nefinančné firmy tiež ma tom nie sú až tak zle. Španielsky privátny sektor v priebehu niekoľkých posledných rokov znížil dlhovú záťaž a veľká kapitalizácia lokálnych bankových domov umožnila jednoduchší odpis zlých úverov.

Inak je to v prípade typickej krajiny z periférie. Tá má obrovský podiel zadlžených firiem. Napríklad v Portugalsku približne štvrtina všetkých firiem dlhuje dokopy viac ako päťnásobok svojej EBITDA – to je najhorší výsledok zo všetkých krajín z periférie. A podiel nesplácaných úverov stále rastie tak v Portugalsku, Taliansku ako aj Grécku.

ECB zverejní 26. októbra výsledok svojej hĺbkovej analýzy účtovníctva veľkých európskych bánk. Očakáva sa, že sa objaví niekoľko vážnych problémov. Banky už pred testovaním zvyšovali objem kapitálu tak, aby sa vyhli tomu, že budú označené za problémové. Tiež sa niektoré z nich radšej odhodlali k odpísaniu zlých úverov, ako by ich v podobe ťažkého balvana mali tlačiť pred sebou.

Taliansky premiér Matteo Renzi (vľavo) v rozhovore s prezidentom Euróspkej komisie Jose Manuelom Barrosom

Štátny dlh vyzerá oveľa nepoddajnejší, najmä vo svetle nevýrazného rastu a postupnému skĺzavaniu k deflácii, ktorá sa postupne usadzuje v ekonomikách. Podľa nedávnej analýzy Fitch bude veľmi ťažké pre vysoko zadlžené európske vlády redukovať pomer dlhu k HDP o 20 % počas ôsmich rokov. Aj keby sa im to podarilo, stále nie sme na predkrízových úrovniach. Vlády hlavne potrebujú mať nejaké prebytky, aby boli schopné splácať existujúce dlhy. MMF počíta s tým, že Taliansko dosiahne túto métu do roku 2018, ale v prípade ostatných európskych dlžníkov je už menej optimistický. Zvyšovanie daní a osekávanie nákladov štátneho rozpočtu je vždy ťažké implementovať. Podľa štúdie Uga Panizzana z Graduate Institute Geneve a Barryho Eichengreena z University of California na vzorke 54 rozvíjajúcich sa a rozvinutých krajín sa ukazuje, že dlhodobo udržateľné prebytky sú extrémne zriedkavé. Navyše ľudia v južných štátoch sú už otrávení vlnami úsporných opatrení, ktoré mali masívne obete v zmysle nezamestnanosti a znižovanie životného štandardu. Viac zlých správ a situácia môže vyzerať znova kriticky.

Súvisiace články

Aktuálne správy