Hotovosť už nosia v peňaženkách pomaly len tí, ktorí platia na miestach, kde sa iný spôsob neakceptuje. Alebo tí, čo veria rôznym konšpiráciám ohľadom elektronického bankovníctva a radšej sa finančným inštitúciám oblúkom vyhýbajú. Kam ale patria Nemci? Prečo sú práve oni v Európe odporcami platobných kariet či virtuálnych peňaženiek?
Podľa výskumu americkej centrálnej banky nosí každý Nemec v peňaženke hotovosť v hodnote asi 123 dolárov, teda približne dvakrát viac, než koľko pri sebe má v hotovosti priemerný Holanďan, a zhruba o 66 % viac, než koľko by dal dokopy priemerný Američan. Tomu zodpovedá aj podiel hotovostných platieb na celkových úhradách. Nemci v hotovosti zaplatia takmer 80 % všetkých výdavkov, zatiaľ čo napríklad Francúzi len 56 %, Američania dokonca len okolo 46 %.
Celkom legitímna môže byť otázka, prečo sa k hotovosti upína práve jedna z najvyspelejších ekonomík sveta. Nedávny prieskum Európskej centrálnej banky medzi spotrebiteľmi na starom kontinente naznačuje, že jedným z dôvodov je snaha Nemcov mať výdavky dokonale pod kontrolou. Ľudia z najväčšej európskej ekonomiky v prieskume ECB často spomínali, že vďaka plateniu v hotovosti presne vedia, koľko peňazí minuli a koľko im ešte zostáva.
Dôvodov ale môže byť oveľa viac. Do úvahy prichádzajú napríklad historické skúsenosti Nemcov, najmä z obdobia Weimarskej republiky, keď krajina čelila kvôli povinnosti platiť objemné povojnové reparácie extrémnej inflácii. V januári 1913 boli v Nemecku v obehu bankovky v hodnote len asi 6 miliárd mariek. Zhruba o desať rokov neskôr by si už za túto sumu nekúpili ani bochník chleba. Jeho cena totiž do novembra 1923 kvôli povojnovej hyperinflácii vystrelila až na 428 miliárd papierových mariek. Pri nasledujúcej menovej reforme Nemci v roku 1924 za každý bilión papierových mariek dostali jednu ríšsku marku.
Podobne na tom bolo Nemecko aj po druhej svetovej vojne. Hitler počas konfliktu financoval vojenské výdavky tým najjednoduchším spôsobom. Tlačením peňazí. A keďže dobre vedel, že s každou novou vytlačenou markou klesá jej reálna hodnota, zakázal obchodníkom pod hrozbou prísnych trestov zvyšovať ceny. Keď vojna skončila, spojenci sa v záujme ekonomickej a politickej stability Nemecka postarali o to, aby ceny ihneď prudko nevzrástli. Vzhľadom k všeobecnému nedostatku tovaru sa ale vo veľkom rozmohol čierny trh a situáciu bolo potrebné riešiť.
V júni 1948 prišla nevyhnutná menová reforma, v rámci ktorej si všetci Nemci museli povinne vymeniť existujúce ríšske marky za marky nemecké, a to v pomere väčšom ako 10 ku 1. Celoživotné úspory ľudí razom stratili 90 % hodnoty. Akokoľvek bola táto menová reforma bolestivá, zabezpečila krajine budúcu prosperitu. Veľkosť čierneho trhu sa radikálne zmenšila a do obchodov sa rýchlo vrátila väčšina tovaru dennej potreby. Nemecká marka sa tak prakticky okamžite po svojom vzniku stala zhmotnením západonemeckej a od roku 1990 celonemeckej hrdosti. Až v roku 2002 ju krajina vymenila za jednotnú európsku menu, a uzavrela tak jednu veľkú kapitolu svojich dejín.
Ale ako to všetko súvisí so súčasnou obľubou hotovosti v Nemecku? Početné výskumy dokazujú, že obyvatelia krajín, ktoré boli v histórii zasiahnuté bankovými krízami alebo vysokou infláciou, všeobecne nedôverujú finančným inštitúciám a zarobené peniaze radšej menia za stabilné zahraničné meny, ktoré potom ukrývajú "pod vankúš". V prípade Nemecka samozrejme ľudia do zmenární chodiť nemusia, pretože euro nie je fixované iba na ich ekonomiku, a možno ho teda považovať za ekonomicky i politicky stabilné.
Ďalším dôležitým faktom je, že Nemci majú extrémne veľký odpor k dlhom, vrátane úverov na vlastné bývanie. Aj preto je v najväčšej európskej ekonomike majiteľmi obývaných len asi 41 % nehnuteľností, zatiaľ čo v Spojených štátoch je to okolo 69 %, v Španielsku dokonca viac ako 83 %. Podobne sú na tom Nemci aj s nakupovaním bežného tovaru na dlh. Kreditnú kartu ich v roku 2011 vlastnilo len asi 33 %, z čoho ju ale väčšina nikdy nevyužila.
Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Tie nemecké sú ale tak hlboké, že si na ich úplné zacelenie budeme musieť ešte počkať. Dovtedy zrejme hotovosť z nemeckého prostredia len tak nezmizne a platobné karty v krajine zostanú výsadou tých odvážnejších.