oPeniazoch.sk, FT Foto: SITA
Taktické víťazstvá často končia strategickými porážkami a taký osud čaká aj Vladimira Putina, napísala v denníku Financial Times analytička Lilija Ševcovová z moskovského centra Carnegie.
Spočiatku sa kalkulácie ruského prezidenta zdali správne. Západ prehltol anexiu Krymu a Ukrajinci nekládli veľký odpor zo strachu z veľkej vojny. V Rusku vybičoval vlastenectvo a mohol si robiť nároky na absolútnu moc aj bez rozpútania masových represií. Ale tým, že z Ruska urobil bojujúci štát, rozpútal Putin procesy, ktoré už sám nemôže zastaviť. Stal sa rukojemníkom vlastnej samovražednej politiky.
Nemôže len tak vystúpiť z rozpútaného vojenčenia, bez toho aby riskoval stratu moci. Teraz uzatvára dohody a tvári sa ako mierotvorca, ale nevyhnutne sa bude musieť vrátiť do svojej obliehanej pevnosti. Dokáže vládnuť len za cenu podmanenia si národa spôsobom, ktorý môže ospravedlniť jedine vojna. Rusi si čoskoro všimnú hospodárske problémy.
Putin rozbil usporiadanie sveta po studenej vojne, ktoré mu umožňovalo ekonomicky spolupracovať so Západom, hlavne v rope, a pri tom nechať ruskú spoločnosť uzavretú pred západnými vplyvmi. Ale agresia voči susednej krajine zabezpečila, že Ukrajinci vždy budú vzhliadať k Západu.
Putinov mierový plán sa zameral na vyhlásenie prímeria, ktoré má zabezpečiť nový status quo. Kremeľ dal najavo, že alternatívou by bolo ďalšie krviprelievanie. Nehodlá sa vzdať okupovaných území a jeho ponuky na urovnanie sú podporované temnými vyhrážkami krajiny, ktorá stále vlastní jeden z najväčších jadrových arzenálov na svete.
Západ sa neodváži nazvať ruský vpád agresiou. Eufemisticky hovorí o "politickom riešení" ukrajinskej krízy, čo znamená, že bude prihliadať k záujmom Kremľa. Summit Severoatlantickej aliancie vo Walese ukázal, že NATO nie je pripravené urobiť o veľa viac, než odsúdiť Rusko.
Sľuby vojenskej pomoci Ukrajine, ktoré údajne poskytli niektoré členské krajiny NATO, neprivodia vojenskú rovnováhu, aj keď obe strany majú záujem predstierať opak. Západné sankcie nedonútia Putina k ústupkom. Západ dokázal, že nie je pripravený vziať Ukrajinu pod svoj bezpečnostný dáždnik, ani uviesť do života medzinárodné záväzky, ktorými ručil za územnú celistvosť Ukrajiny. Novorusko, ako sa hovorí územiu ovládanom proruskými separatistami, sa stáva realitou. Rozdelenie Ukrajiny bude potichu posvätené zvyškom sveta.
Znamená to Putinovo víťazstvo? Práve naopak. Zase sa prepočítal. Myslí si, že môže robiť to, čo robievali iní ruskí vodcovia pred ním: podmaňovať si svojich poddaných tým, že uvedie Rusko do stavu neustálej konfrontácie s okolitým svetom. Ale donekonečna omieľaná propaganda v ruských televíziách nebude fascinovať dlho. Ruská spoločnosť je ochotná akceptovať len krátku a víťaznú vojnu. Nie je pripravená na prelievanie krvi.
Málokto si želá zomrieť za Putinov režim. Správy o stovkách ruských vojakov zabitých na Ukrajine a o ich tajných pohreboch v Rusku už začali rozvracať vlasteneckú náladu. Čoskoro klesajúca životná úroveň vyvolá trenice a Rusi sa začnú pýtať, prečo sa majú náhle oveľa horšie. Už teraz si 37 percent Rusov myslí, že záujmy jedincov sú dôležitejšie ako štátne záujmy. Putin nie je nový Stalin. Nedokáže zmobilizovať Rusov pre Veľkú vlasteneckú vojnu.
Irónia tkvie v tom, že Novorusko sa onedlho pre ruského prezidenta stane problémom. Kremeľ si bude musieť poradiť s ťažko ozbrojenými separatistami, rozčarovanými, že sa im nepodarilo zabezpečiť si "štipendiá" z Moskvy, zatiaľ čo doma sa začne vzdúvať vlna protestov. Moskva si bude musieť držať svojich hrdinov od tela. Tí, ktorí odvážne bojovali za "ruský svet", by sa čoskoro mohli pre Putina stať hrozbou, keby im dovolil vstúpiť do vlastného Ruska. Vo vlasti sú vítaní len v rakvách.
Autorom je nalytička Lilija Ševcovová z moskovského centra Carnegie.
