ECB má už hlavu pod katovou sekerou, snaží sa zachrániť ako vie

, mises.org Foto: YT

Európska centrálna banka nedávno zaviedla negatívne úrokové sadzby a pripravuje formu kvantitatívneho uvoľňovania, aby mohla nakúpiť firemné a vládne dlhopisy. Prečo by sa mala ECB pokúšať nútiť banky k zlým úverom, ak zvážime, že politika kvantitatívneho uvoľňovania skončila totálnym zlyhaním s jasnými neúmyselnými dôsledkami v USA a Japonsku?

Odpoveď treba hľadať inde. Pod maskou zabránenia deflácie alebo lowflacie, sa ECB snaží zachrániť samú seba. Samozrejme, európsky bankový sektor a jeho kúpení žurnalisti jednomyseľne podporujú pokračovanie tejto krádeže cez znehodnocovanie meny. Sú zaslepení možnosťou vyšších cien aktív a vyšších príjmov bankárov, neospravedlniteľnými fundamentmi a z toho odvodených masívnych transferov príjmov a bohatstva od tých čo nemajú, k tým čo majú.

V Európe sa schyľuje k nešťastiu. Veľmi málo sa urobilo pre zredukovanie napučaného verejného sektora. Vládne výdavky išli hore takmer vo všetkých európskych krajinách od roku 2008. Dlh v pomere k HDP pokračuje v raste a v mnohých štátoch presahuje hranicu 100 percent. Rast HDP bude musieť prevyšovať 3 percentá ročne, aby sa dlh v pomere k HDP stabilizoval. Deficitná hranica 3 percentá je bezpredmetná, ak máme ekonomický rast okolo nuly. Okrem Nemecka ekonomický rast v Eurozóne prakticky neexistoval, v prípade Talianska bol od roku 1990 menší ako 1 percento. Takéto deficity sú teda iba ilúziou udržateľnosti a reálne len garantujú pomalú smrť.

Úsporné opatrenia sa skladali hlavne z rastu daní a tým nútili súkromný sektor znášať bremeno problémov verejného sektora. To je samozrejme veľmi krátkozraká politika. Pri súčasnej výške daní a ich ďalšom zvýšovaní sa ale nakoniec ukážu byť kontraproduktívne. Takéto kroky môžu zvýšiť daňové výnosy z krátkodobého hľadiska, ale z dlhodobého to bude mať zničujúce účinky. Zavedenie 75 percentnej marginálnej dane vo Francúzsku môže zvýšiť výnosy tento rok, ale donúti bohatých daňovníkov hľadať zelenšie pastviny v iných krajinách. Vauban sa v roku 1707 domnieval, že dime royale (kráľovská daň) by nemala presahovať 30 percent. Ale aj tvrdá 30 percentná daň je výrazne pod súčasnou daňovou záťažou väčšiny moderných Európskych krajín.

Vzhľadom k súčasným politickým a ekonomickým podmienkam v Európe, je rozpad eura takmer jasným záverom. Namiesto toho aby sa tomu nechal voľný priebeh, preferuhe ECB v snahe zachrániť samú seba risk v podobe zničenia hodnoty eura (niečo čo by mala teoreticky chrániť) tým, že vytvorí masívnu cenovú distorziu a misalokáciu v iluzórnej nádeji, že kvantitatívne uvoľňovanie magicky vylieči európske hlboko zakorenené štrukturálne problémy.

"V rámci nášho mandátu, je ECB je pripravená urobiť čokoľvek pre záchranu eura a verte mi, bude to stačiť," vyhlásil Mario Draghi v júli 2012. To sa do dnes považuje za jednu z najviac úspešných politických akcií. Viac sa už mýliť nemôže. Draghiho komentár viedol k prudkému zníženiu úrokových sadzieb v Európe, ktoré znížili tlak v južných štátoch na implementovanie výrazných štrukturálnych reforiem. Finančné trhy sú momentálne totálne závislé na neplánovanom dôsledku jeho komentára, čo sa nazýva "Draghiho put."

Úrokové sadzby v Európe sú teraz totálne deformované. Ale úrokové sadzby predstavujú najdôležitejšiu hodnotu v ekonomike. Za normálnych okolností odrážajú medzičasové spotrebné preferencie spoločnosti a riziko bankrotu, ktoré je vrodenou súčasťou kapitalistickej ekonomiky. Deformovanie úrokových sadzieb a ostatných cien spôsobuje stále sa zväčšujúcu medzeru medzi tým, čo chce spoločnosť, aby bolo produkované a čo produkované v skutočnosti je. Čím väčšia je deformácia, tým väčšia je medzera a tým dlhšie bude trvať prispôsobenie produkcie tomu, čo spoločnosť skutočne chce.

Ďalej toto vyjadrenie iba zvýšilo protieurópske nálady. Nedávne voľby do Európskeho parlamentu ukázali vzostup hnutia euroskeptikov. Pred Draghiho komentárom, štrukturálne reformy by boli extrémne ťažké, ale uskutočniteľné. Dnes politické prostredie oveľa menej napomáha radikálnym, ale nutným reformám.

V Európe sa určite schyľuje ku kolapsu. ECB si je veľmi dobre vedomá súčasnej politickej krehkosti v Európe. Vidí politický tlak, ako napríklad Berlusconiho zamyslenie z roku 2012, že je škoda, že si Taliansko nemôže ďalej tlačiť vlastnú menu. Blok juhoeurópskych krajín, tak ako to robil v minulosti, si vždy vyberie krátkodobé riešenia cez devalváciu meny. Dlhodobým dôsledkom znehodnocovania meny je samozrejme kompletná deštrukcia alokačnej funkcie cien. Je ťažké si predstaviť, že by bolo Nemecko opäť ochotné riskovať svoju skúsenosť s hyperinfláciou.

Takmer všetky hyperinflácie prebiehajú rovnako. Najskôr je to krátkodobý vzostup ekonomickej aktivity, ktorý je čím ďalej tým kratší a kratší, vyžadujúci stále väčšiu monetárnu expanziu, kým peniaze nestratia význam ako uchovávateľa hodnoty a prostriedok zámeny. Ekonomická aktivita sa zastaví a k návratu kapitálu, priemyslu, obchodu a úverov na úroveň spred hyperinflácie sú potrebné dekády.

Nemecko a ostatné krajiny, ktoré inklinujú k nízkoinflačnej mene, by mali začať zvažovať skutočný účel nedávnych krokov Európskej centrálnej banky. Je lepšie oponovať týmto akciám teraz a riskovať rozpad eura, než aby sa mali vysporiadať s rozpadom neskôr so všetkými deformačnými efektmi nadbytočného tlačenia peňazí, ktoré by medzitým prebehlo.

Súčasnopu politikou Európskej centrálnej banky je potopiť celú loď, pokiaľ ju to dočasne zachráni. ECB bola založená ako nezávislá centrálna banka. Za účelom zredukovať politické tlaky na monetárnu politiku. Ale nezávislosť neochraňuje menovú politiku pred osobnými záujmami členov, ktorí túto politiku robia. Pokiaľ ide o ECB, alebo o akúkoľvek inú centrálnu banku, osobné záujmy tých, čo vytvárajú monetárnu politiky, vždy prevýšia oveľa väčší záujem verejnosti!

Európska centrálna banka nakoniec zanikne, ale až po masívnom ľudskom utrpení. Zdá sa, že ľudia nie sú schopní poučiť sa z minulosti. Jediná cesta k dlhodobej ekonomickej stabilite a prosperite je založená na stabilnej mene zbavenej akýchkoľvek štátnych zásahov.

Autorom je Frank Hollenbeck, ktorý prednáša ekonomiku a financie na Medzinárodnej univerzite v Ženeve. Pred tým pracoval ako vedúci ekonóm na ministerstve zahraničia, hlavný ekonóm spoločnosti Caterpillar Overseas, a ako zástupca riaditeľa švajčiarskej súkromnej banky.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy