oPeniazoch.sk, NYTimes Foto:SITA
Pomalý ekonomický rast a vysoké príjmy ekonomík už nejakú tú chvíľu zamestnávajú mozgový potenciál ekonómov. Ako príčinu vidia slabý dopyt, rastúcu príjmovú nerovnosť, čínsku konkurenciu, reguláciu, nedostatočnú infraštruktúru či absenciu nových technológií a nápadov. Medzi doplňujúce vysvetlenia pomalého rastu sa aktuálne do pozornosti dostáva aj mier.
V ostatnom čase nebolo vo svete veľa vojen, aspoň nie podľa historických meradiel. Hoci sú tu neustále správy z Iraku či Južného Sudánu, ktoré svet vykresľujú obzvlášť krvavo, ale dnešné obete sa ani zďaleka nedajú porovnávať s desiatkami miliónov v dvoch svetových vojnách v prvej polovici 20. storočia. Aj vojna vo Vietname mala oveľa viac úmrtí ako akékoľvek nedávna vojna.
Hoci to môže znieť čudne, mier vo svete sa môže podpísať pod slabšiu mieru ekonomického rastu. Tento pohľad ale netvrdí, že zásah vojny zlepšuje ekonomiky a samozrejme nespochybňuje, že skutočný konflikt prináša smrť a skazu. Tvrdenie je tiež odlišné od keynesiánskeho tvrdenia, že príprava na vojnu zvyšuje vládne výdavky a dáva ľuďom prácu. Naopak, rastúca možnosť vojny zameriava pozornosť vlád na prijatie niektorých základných rozhodnutí. Napríklad ohľadom liberalizácie ekonomiky, alebo či investovať do vedy a podobne. Takéto zameranie je potom pre národ z dlhodobého hľadiska lepšie.
Hľadať pozitívnu stránku vojny sa môže zdať odporné. Ale pohľad na americkú históriu naznačuje, že túto myšlienku len tak ľahko odmietnuť nemôžeme. Základné inovácie, ako sú jadrové elektrárne, počítače a moderné lietadlá boli presadzované americkou vládou v túžbe poraziť štáty Axis. Neskôr to bol záujem vyhrať studenú vojnu. Internet bol pôvodne navrhnutý tak, aby táto krajina odolala jadrovému útoku a Silicon Valley má svoje korene spojené s vojenskými zmluvami a nie dnešnými podnikateľskými start-upmi. Vypustenie sovietskeho satelitu Sputnik vyvolalo americký záujem o vedu a technológie, v prospech neskoršieho ekonomického rastu.
Vojna prináša naliehavosť, ktorú vlády inak nevedia vyvolať. Napríklad, projektu Manhattan trvalo šesť rokov, aby vytvorili funkčnú atómovú bombu. Na počiatku to bolo prakticky nič, a na vrchole projektu spotrebovali 0,4 percenta amerického ekonomického výkonu. Dnes by bolo dosť ťažké si predstaviť, že by sa dosiahlo niečo porovnateľne rýchle a tak rozhodné.
V súčasnej dobe hlavne pomaly rastúce západoeurópske krajiny majú len veľmi malý strach z toho, že budú prevzaté vojensky, a tak ich politici nemusia čeliť extrémnym trestom za pokračujúcu stagnáciu. Namiesto toho len stratia teplé miestečko v kancelárii, čo často znamená zvýšenie ich príjmov z následnej konzultačnej činnosti, alebo pohodlný odchod do dôchodku. Japonsko medzi také krajiny nepatrí, je konfrontované s územnými a geopolitickým tlakom z Číny. V reakcii na tieto tlaky sa prostredníctvom hospodárskych politík pokúša dosiahnuť revitalizáciu krajiny premiér Šinzó Abe.
Ian Morris, profesor histórie na Stanforde, oživil hypotézu, že vojna je významným faktorom hospodárskeho rastu vo svojej nedávnej knihe, "Vojna! Na čo je dobrá? Konflikt a vývoj civilizácie od primátov po roboty." Morris spomína širokú škálu prípadov, vrátane rímskej ríše, európskeho štátu počas jeho renesančný vzostupu a súčasné Spojené štáty. V každom prípade ide o dobré dôkazy o tom, že potreba pripraviť sa na vojnu priniesla technologický pokrok a vyššiu mieru vnútorného spoločenského poriadku.
V inej knihe, od autora Kwasi Kwartenga, "Vojna a zlato: 500-ročná história ríše, dobrodružstva, a dlhu," nájdeme podobný argument, ale sústreďuje sa na kapitálové trhy. Kwarteng, konzervatívny člen britského parlamentu, tvrdí, že potreba financovať vojny pomohla vládam rozvíjať menové a finančné inštitúcie, umožňujúce vzostup Západu. Nepochybuje o to, že dnes mnohé vlády zneužívajú tieto inštitúcie a presúvajú na ne príliš veľa dlhov.
Je tu ale jeden háčik. Bez ohľadu na ekonomické výhody potenciálneho konfliktu sa výpočty včera a dnes ohromne líšia. Technológie sa stali oveľa viac deštruktívne, vojna vo veľkom meradle by bola oveľa väčšou katastrofou ako v minulosti. Tým sa znižuje pravdepodobnosť vojen, čo je pozitívne. Ale zároveň to aj spôsobuje ekonomickú stagnáciu. Vychádza z toho optimistickejšie čítanie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Súčasný svet pravdepodobne obetuje určitý nárast hmotnej životnej úrovne pre mier. O miere hospodárskeho rastu hovoria údaje o HDP, hoci cez tento ukazovateľ nemôžeme adekvátne merať všetky zisky. Okrem toho vďaka mieru máme aj čistejšie životné prostredie, viac voľného času a vyššiu mieru sociálnej tolerancie k menšinám. Náš mierumilovnejší svet, aj keď je viac lenivejší, je v skutočnosti lepší, než čo tvrdia naše ekonomické merania. Život v mieri s 2 percentným rastom HDP prináša veľké výhody, ktoré nezískame so 4 percentným rastom a množstvom vojnových obetí. Ekonomická štatistiky nemusia byť pôsobivé, je to ale niečo, čo sa našim predkom nikdy úplne nepodarilo. Skutočnou otázkou je, čo môžeme robiť lepšie, a či nedávna prevaha mierového obdobia nie je len dočasná bublina, ktorá len čaká na prasknutie.
Autorom je Tyler Cowen, profesor ekonómie na Univerzite Georgea Masona.
