oPeniazoch.sk, euroactive;project syndicate Foto: SITA
Len mierne je väčší tábor tých Európanov, ktorí sa domnievajú, že to najhoršie nás ešte len čaká ako tých, ktorí si myslia, že kríza je už za nami. Nedávno publikovaný prieskum Eurobarometra tiež odhalil, že medzi najväčších optimistov, pokiaľ ide o budúcnosť EÚ, patria Rumuni a Poliaci, naopak pesimisti sú Gréci, Taliani, Francúzi, Briti a Maďari.
Pár dní pred voľbami do Európskeho parlamentu je mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa vidia Európania budúcnosť únie. Dopady krízy aj naďalej nestále pociťujeme, nečudo že v minulom roku bolo vnímanie budúcnosti únie mimoriadne pesimistické. Ale i aktuálne predbežné prieskumy verejnej mienky ukazujú na rastúcu podporu euroskeptických strán.
Celkovo 47 % priemeru únie si myslí, že to najhoršie ešte len príde, a 44 % si myslí, že už bude len lepšie, lebo kríza je už za nami. Samozrejme v krajinách, kde sú euroskeptici najsilnejšie zastúpení, je aj nálada voči EÚ najviac negatívna. Napriek tomu ale vo väčšine krajín neprevládajú tí, ktorí by si želali vystúpiť z únie. S výnimkou Cypru. V krízou poznačenej krajine, kde prebujnený bankový sektor vytváral daňový raj, odpovedali respondenti na otázku,"či by videli lepšie budúcnosť svojej krajiny mimo EÚ," v 51 % určite áno, resp. skôr áno. Len o niečo menej ľudí sa podobne vyjadrilo aj vo Veľkej Británii – 47 %. Môže byť prekvapivé, že podobne ako Briti rozmýšľajú aj Rakúšania a Slovinci. O Českej republike je predsa len známe, že ide o euroskeptickú spoločnosť. Najviac krajín je ale označených svetlejšou farbou, čo znamená, že za odchod z únie sa vyslovilo len 30-40 percent opýtaných.
Podľa posledných prieskumov verejnej mienky sa veľkými víťazmi volieb do Európskeho parlamentu plánovaných na tento mesiac stanú pravicovo populistické strany, ktoré spája odpor voči Európskej únii – najmä francúzsky Národný front, holandská Strana pre slobodu a britská Strana nezávislosti. Euroskeptická pravica síce možno nezíska väčšinu kresiel, avšak jej kolektívna sila je ranou myšlienke európskej jednoty. Prečo sa projekt, ktorý po druhej svetovej vojne začal s obrovskými nádejami, stretáva s takým odporom?
Úspech pravicového populizmu v Európe pramení nielen zo znepokojenia z EÚ, ale aj z rastúcej zášti voči liberálnym / ľavicovým elitám, ktorým sa vyčíta rad vecí, ktoré občanov napĺňajú obavami. Prisťahovalectvo, ekonomika v depresii, islamský extrémizmus a samozrejme tiež údajná nadvláda bruselskej "eurokracie". Niektorí Európania podobne ako voliči Tea Party v Spojených štátoch tvrdia, že im zobrali vlasť.
Vo svete, ktorému čoraz viac vládnu veľké korporácie a medzinárodné byrokracie bez tváre, sa ľudia cítia politicky bezmocní. Lákavosť populizmu spočíva v jeho tvrdení, že sa pomery dozaista zlepšia, ak sa opäť staneme pánmi vo vlastnom dome.
V mnohých krajinách sa pošramotila nielen dôvera v európske inštitúcie, ale aj základný liberálno / ľavicový konsenzus, ktorý vznikol v dôsledku katastrofy dvoch svetových vojen. Po roku 1945 zdieľali kresťanskí a sociálni demokrati ideál mierovej jednotnej Európy s kontinentálnou solidaritou – oddanosťou ekonomickej rovnosti, sociálnemu štátu. A multikulturalizmu, ktorý postupne nahradí nacionalizmus.
V 90. rokoch sa táto ideologická stavba začala závažným spôsobom drobiť, keď kolaps sovietskeho impéria zdiskreditoval nielen socializmus, ale aj akúkoľvek formu kolektívneho idealizmu. Takto vzniknuté vákuum začal zapĺňať neoliberalizmus. Súčasne sa v európskych mestách usadzovalo čoraz viac prisťahovalcov, často z krajín s moslimskou väčšinou, čo vyvolávalo sociálne napätie, na ktoré strany hlavného prúdu nedokázali patrične reagovať.
Varovania pred rasizmom či "xenofóbiou" prestali byť v atmosfére hospodárskeho úpadku a sporadického terorizmu presvedčivé. Preto si populistickí demagógovia, ktorí sľubujú, že budú obhajovať západnú civilizáciu pred islamom, bojovať s "Bruselom" a "navracať" ľuďom ich krajinu z pazúrov ľavicových elít, vedú tak dobre.
Táto reakcia však len ťažko pomôže európskym krajinám prosperovať. Ak chce Európa konkurovať nastupujúcim mocnostiam z iných kontinentov, bude pre ňu stále dôležitejšia spoločná zahraničná a obranná politika. A spoločná mena, akokoľvek je jej koncepcia pochybná, vyžaduje spoločné finančné inštitúcie, ktoré sa nepodarí zakladať a udržiavať, kým Európania znova nezískajú vedomie solidarity.
Otázka znie, ako to dosiahnuť. Čo môže napríklad presvedčiť relatívne zámožných severných Európanov, najmä Nemcov, že ich peniaze vybrané na daniach by sa mali v čase krízy použiť na pomoc Juhoeurópanom?
Pokiaľ ide o pestovanie vedomia spolupatričnosti, pannárodné hnutia bohužiaľ nemajú dobrú bilanciu. Buďto sú príliš chaotické (panarabizmus), alebo príliš nebezpečné (pangermanizmus), prípadne oboje (panazianizmus).
Väčšina zakladateľov paneurópskych inštitúcií, napríklad Robert Schuman, Konrad Adenauer alebo Jean Monnet, boli katolíci. Paneurópstvo je pritom pre katolíkov prirodzenejšie než pre protestantov, lebo katolíci tradične nachádzajú vedomie spolupatričnosti v rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa často zhodovala s ideou Európy. Ľudia, ktorí v roku 1957 založili Európske hospodárske spoločenstvo, boli v istom ohľade dedičmi Svätej ríše rímskej.
To však nemôže byť model pre Európu, medzi ktorej občanmi nájdeme vyznávačov takmer všetkých vier i rad ľudí, ktorí sa k žiadnemu náboženskému presvedčeniu nehlásia.
Ani etnická solidarita typu, akú sa v bývalom sovietskom impériu silou mocou snaží vytvoriť ruský prezident, rozhodne nie je pre Európu odpoveďou. Etnický nacionalizmus sa stal v dvadsiatom storočí toxickou politickou stratégiou, ktorá viedla ku genocíde a etnickým čistkám. Tento odkaz naznačuje, aké nebezpečné je Putinovo snaženie. Európania každopádne nikdy neboli etnicky zjednotení a ani nikdy nebudú.
Niektorí európski predstavitelia, napríklad bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt, sníva o európskom kultúrnom spoločenstve. Verhofstadt sa vyznáva zo svojej lásky k francúzskemu vínu, nemeckej opere a anglickej a talianskej literatúre. Všetky tieto veci nepochybne majú svoju príťažlivosť, ale len sotva postačia k zjednoteniu Európanov v politickom či ekonomickom zmysle.
Jediné, čo zostáva, je teda nejaký typ spoločenskej zmluvy. Európski občania by nemali byť vábení k tomu, aby sa z náboženských, kultúrnych a etnických dôvodov vzdali istej miery národnej suverenity. Rovnako by sa po nich nemalo žiadať, aby z lásky a úcty k európskym vlajkám či hymnám venovali časť svojich daní na pomoc iným krajinám. Mali by sa presvedčiť, že robiť tieto veci je v ich vlastnom záujme.
Národní lídri by mali občanom povedať, že niektoré problémy možno vyriešiť iba vytvorením pannárodných inštitúcií. Nechajú sa občania presvedčiť? Korene tejto otázky siahajú až k dávnym debatám osvietenia: k spoločenskej zmluve Johna Lockeya založenej na osvietenom osobnom záujme oproti názoru Davida Hume, že základným spojivom spoločnosti sú tradície a kultúrne predsudky.
Ja osobne sympatizujem s prvým konceptom. Dejiny však ukázali, že druhý názor je možno príťažlivejší. Dejiny nám však tiež ukazujú, že tradície sa často vymýšľajú tak, aby slúžili záujmom vládnucich tried. Práve to je problém európskeho zjednotenia. Vždy to bol projekt, v ktorého čele stáli príslušníci politickej a byrokratickej elity. Na obyčajných občanov sa obracali len zriedkavo. A populisti dnes za to žnú plody.
Autorom komentára je Ian Buruma, profesorom demokracie, ľudských práv a žurnalistiky na Bard College.
