oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:SITA;YT
Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble nedávno vyhlásil, že Európska únia "presunula suverenitu na európsku úroveň." Išlo o prekvapivé vyhlásenie vzhľadom k tomu, že európske vlády ako by dnes agresívnejšie sledovali vlastné národné záujmy než kedykoľvek od druhej svetovej vojny.
Mal Schäublov výrok slúžiť ako bojový pokrik za väčšiu európsku solidaritu? Alebo šlo o obyčajný trik s cieľom odraziť výzvy po väčšom príspevku Nemecka k zotaveniu eurozóny?
Schäuble je popredným zástancom nemeckého úsilia stáť v čele Európy a nemusieť platiť jej účty. Z tohto dôvodu tiež vyzval k zmenám európskej zmluvy tak, aby zriadila inštitút "rozpočtového komisára" vybaveného právomocou utrácať spoločné európske fondy a odmietať fiškálne stratégie členských krajín, pokiaľ nie sú v súlade so zavedenými pravidlami. Podľa Schäubleho by rokovania o takýchto reformách mali začať ihneď po májových voľbách do Európskeho parlamentu.
Schäubleho stratégia síce môže znieť lákavo, ale… Dnes sú spoločné prostriedky skromnejšie a nie je ani vyhliadka, že by sa zvýšili. Môže za to aj nemecký odpor. Ak si navyše členské krajiny zachovajú fiškálnu suverenitu, potom nový mechanizmus, ako varovne vztýčený prst krajinám vzpierajúcim sa európskym rozpočtovým pravidlám, vôbec nič nezmení. Akékoľvek úsilie o potrestanie fiškálnych delikventov EÚ v posledných dvoch desaťročiach stroskotalo kvôli absencii vymáhacích právomocí.
Ak určitá krajina vyčerpá všetky možnosti, potom samozrejme začne hrať podľa pravidiel, aby získala prístup k oficiálnym prostriedkom finančnej záchrany. Ako ale ukázal príklad Grécka, nie vždy to dopadne tak, ako sa plánovalo. Grécka finančná sanácia, ktorú spoločne financovali EÚ a Medzinárodný menový fond, začala katastrofálne, pretože oddialila toľko potrebnú reštrukturalizáciu dlhu a vyžiadala si prísne úsporné opatrenia. V dôsledku toho zosilnel vplyv extrémistických politických síl a na obzore sa rysuje tragédia verejného zdravotníctva. Napriek tomu Schäuble v zdanlivo neukojiteľnej túžbe po ďalších úsporných opatreniach pokladá Grécko za model pre ešte beznádejnejšiu Ukrajinu.
Európa sa ocitá v zmätku. V čase, keď je reštrukturalizácia dlhu v podstate vylúčená a keď neexistuje dostatočne veľký a politicky posvätený centrálny rozpočet, ktorý by znovuoživil štáty v ťažkostiach, pomazali Európania Nemecko čoby svojho predpokladaného hegemóna. Nemecko si túto rolu užíva, ale nedokáže ju hrať. Jednoducho povedané Nemecko nie je ochotné utrácať peniaze svojich daňových poplatníkov na podporu Európy. Robustná nemecká ekonomika je v dnešnej situácii prakticky len spomienkou. Ročný HDP vzrástol v rokoch 2010 a 2011 o viac ako 3 %, pretože stále prosperujúca čínska ekonomika udržiavala vysoký dopyt po nemeckých strojoch a automobiloch. V momente keď však rast HDP v Číne spomalil, spomalil aj rast nemecký, a to na necelé 1 % ročne. Tento výsledok sa pravdepodobne o niečo zlepší, ale vzhľadom na starnúcu nemeckú populáciu čaká tamojšie hospodárstvo v dlhodobom meradle nízky potenciálny rast.
Nemecku teda chýba ekonomická dynamika, aby mohlo podporiť Európu finančne, a jeho predstavitelia nejavia ochotu podstupovať ani politické riziká. Dve hlavné politické strany v krajine, kresťanskí a sociálni demokrati, sa po voľbách v septembri 2013, kedy vznikla ich vládnuca koalícia, vyhli verejnému dialógu o Európe.
Ešte príznačnejšia je Schäubleho obhajoba plánu "priamych menových transakcií (OMT)" Európskej centrálnej banky, ktorý by ECB umožnil nakupovať neobmedzené množstvo vládnych dlhopisov slabších krajín eurozóny. Hoci sa nemecká Bundesbank vehementne a právom stavala proti programu OMT, keďže sa tento plán zameriava na solventnosť štátov, a nie na ohrozenie likvidity, čím vytvára "pokútnu " fiškálnu úniu, vláda pocítila úľavu, keď nemecký ústavný súd pri posudzovaní legálnosti OMT nakoniec prehodil tento horúci zemiak na Európsky súdny dvor. Vytvorenie skutočnej fiškálnej únie by koniec koncov vyžadovalo silný politický záväzok a veľa namáhavej práce.
EÚ je inšpiratívna politická štruktúra, ktorá sa snaží prelomiť ustálenú formu národného štátu z devätnásteho storočia. Pokrok smerom k tejto idealistickej vízii však nemôže byť naďalej závislý na ufúľanej symbolike. Euro bolo najambicióznejšie z týchto symbolov – konštruktom pochybnej ekonomickej hodnoty s dobre preukázanými slabými miestami. Jeho zavedenie bolo aktom ekonomickej domýšľavosti, ktorá si vyžiadala daň ďaleko za hranicami Európy.
Európski lídri dnes dávajú voľný priechod triumfalizmu a súčasnú hospodársku úľavu pokladajú za potvrdenie platnosti skrachovaných nadnárodných štruktúr riadenia. Hĺbka a trvalosť prebiehajúca kríza však odhalili fundamentálne slabiny eura a mali by slúžiť ako varovanie, že dnešné technokratické náplasti nemusia pri ďalšom šoku držať.
Bohužiaľ sa zdá, že smelé kroky na riešenie týchto slabín nevidieť na obzore o nič viac než kedykoľvek predtým. Zrieknutie sa určitej kontroly nad národnými rozpočtami v záujme dosiahnutia fiškálnej integrácie sa javí ako politicky nepriechodné a reči o zmenách zmluvy, aj keby vychádzali z úst nemeckého ministra financií, prakticky nie sú ničím viac než prázdnym rétorickým cvičením.
Prijatie eura bolo chybou. Škody už však boli popáchané a unáhlené opustenie spoločnej meny by situáciu len uškodilo. Pretože štáty nejavia ochotu vzdať sa suverenity, zostáva jedinou možnosťou pre Európu odhodiť zdanie centralizovanej koordinácie a ponechať na štátoch a bankách, aby sa so svojimi veriteľmi vyrovnali. A nechali sa nimi potrestať. Úkrok späť k tomuto stabilnejšiemu riešeniu možno predstavuje jedinú cestu vpred.
Autorom je Ashoka Mody, profesor medzinárodnej hospodárskej politiky na Princetonskej univerzite.
