oPeniazoch.sk, The Economist Foto:SITA
Prichádza nová éra privatizácie, v ktorej sa už do súkromných rúk nebudú presúvať podniky, ale nehnuteľnosti.
Čo by ste robili ak by ste sa ocitli po krk v dlhoch, no stále by ste mali k dispozícii rodinné klenoty, ktoré ani nepoužívate? Predali by ste ich, aby ste sa mohli nadýchnuť, alebo by ste trvali na tom, že takéto veci jednoducho na predaj nie sú? Touto otázkou začína článok v The Economist podľa ktorého by sa vyspelé ekonomiky mali zaoberať otázkou ďalšieho kola privatizácie. Štáty sedia na obrovských majetkoch, ako sú firmy, nehnuteľnosti, poľnohospodárska pôda. Ak by len časť tohto bohatstva prešla do súkromných rúk, mohlo by to stačiť na skoncovanie s dlhovou krízou.
Štáty držia v globálnom meradle majetok v hodnote približne 2000 miliárd dolárov. Ďalších viac ako 2000 miliárd je hodnota menšinových podielov. A nie menej ako 35000 miliárd amerických dolárov je hodnota nehnuteľného majetku, teda stavby, lesy či poľnohospodárska pôda. Všetko sa samozrejme predať nedá, palácový komplex Louvre, hlavný chrám antických Atén Parthenon, alebo Yellowstonský národný park by určite boli zaujímavým „artiklom“, no podstatná časť trhu s nehnuteľnosťami by sa ponúknuť dala.
Podľa odhadov OECD by sa celosvetovo dali sprivatizovať podniky, stavby a pozemky v hodnote okolo 9000 miliárd dolárov, čo predstavuje asi 20 percent celkového dlhu. Privatizáciou by sa ku kormidlu dostal súkromný sektor, čo by znamenalo zvýšenie efektívnosti hospodárstva, naštartovanie investícií, vytvorenie nových pracovných príležitostí. Okrem toho by klesla zadlženosť a zlepšili by sa úverové podmienky.
A aké sú argumenty proti privatizácii? V prvom rade je to bohužiaľ veľmi častá korupcia. Na dennom poriadku je, že štát sa "zbavuje" svojho majtku riadne pod cenu. V hlasovaní proti privatizácii treba brať do úvahy aj skutočnosť, že dobre riadený verejný majetok dokáže prinášať slušné zisky. Otázkou zostáva, či je ten-ktorý štát aj dobrým manažérom. Napríklad v Nórsku majú vďaka energetickému sektoru, ktorý je sústredený hlavne v štátnych podnikoch, zabezpečenú asi štvrtinu rozpočtu. Takýchto pozitívnych príkladov však priveľa nenájdeme.
V každom prípade sa The Economist domnieva, že pomyselná miska váh sa nakláňa smerom k privatizácii a že sa oplatí predávať štátny majetok. Taliansky štátny dlh dosiahol asi 2500 miliárd dolárov, pričom krajina má takmer 2000 miliárd dolárov v štátnom majetku. To znamená, že je tu veľký priestor pre privatizáciu a znižovanie dlhu.
Otázka ďalšej privatizácie okamžite spúšťa vlnu konšpiračných teórií na základe ktorých niekto umelo vyvolal hospodársku krízu iba preto, aby mohol siahnuť na bohatstvo iných štátov. I napriek tomu, The Economist tvrdí, že máme pred dverami novú vlnu privatizácie, keď štáty nebudú váhať ponúknuť na predaj svoje stavebné objekty, či úrodnú pôdu. Zatiaľ ale nič nenasvedčuje tomu, že by sa medzi týmito štátmi malo ocitnúť aj Slovensko. Veď o schátrané ruiny pamiatok záujem nie je a Tatry už viac menej v súkromných rukách sú.
